materské centrum Macko, deti, rodina, matka

Ako vychovávame naše deti…

Autor: Lenka Sokolová

Fyzické tresty – áno či nie? Jednoznačným NIE na túto otázku odpovedá zákon aj mnohí psychológovia. Generácia terajších mladých rodičov však poznala neraz fyzický trest ako bežnú súčasť výchovy a mnohí ich doposiaľ zo svojho repertoára výchovných techník nevyradili.

Dostať na zadok, po ruke, facku, zaucho… realita detstva mnohých z nás. Filmy pre deti a mládež zo 70tych a 80tych rokov môžu poslúžiť ako príklad tohto výchovného trendu. Súčasné filmy, rozprávky, médiá sú síce násilia plné, ale k fyzickému trestaniu vo výchove sa stále viac odborníkov aj časť laickej verejnosti stavia odmietavo. Rodičia tak stoja pred neľahkou úlohou. Ako vyhovieť tejto požiadavke? Ako rezignovať na výchovné skúsenosti z detstva, ktoré významne ovplyvňujú naše rodičovské správanie? A ako previesť odporúčania odborníkov do vlastnej každodennej rodičovskej praxe?

Priestor pre diskusiu rodičov na túto a ďalšie témy z oblasti rodinnej výchovy vznikol aj v rámci celoslovenského projektu Únie materských centier „Akadémia praktického rodičovstva“. Rodičia mohli svoje názory, postoje a skúsenosti konfrontovať v rámci facilitovaných diskusií v tridsiatich materských centrách po celom Slovensku, alebo sa ešte môžu do diskusie zapojiť online na web-stránke projektu www.akademiarodicovstva.sk.

Najčastejšie sú účastníčkami diskusií v materských centrách mladé matky, ktoré vychovávajú jedno až dve deti, prevažne predškolského alebo mladšieho školského veku. Mnohé uvádzajú, že už po fyzickom treste siahli, ale považujú ho skôr za krajnú metódu v prípade, že nevhodné správanie dieťaťa určitým spôsobom eskaluje a stáva sa nezvládnuteľným.

„No tak, keď ubližuje niekomu a stupňuje sa to, poviem „prestaň“ a neprestane. Tak vtedy dostane na zadok.“

„Nám tiež drobné plácnutie pomáhalo občas riešiť rozbesnenosť – ale nevnímala som to ani ako trest, skôr ako “presmerovanie” pozornosti inam. Nebolo to často a fungovalo to do troch rokov.“

V mnohých výpovediach rezonovala asociácia fyzického trestu so zlyhaním rodiča. Impulzom k fyzickému trestu totiž nie je len samotné správanie dieťaťa, ale aj momentálny psychický stav dospelého.

„Niekedy to ani nie je  o tom, čo konkrétne dieťa urobí, ale čo to urobí so mnou. Ale ako ten svoj vlastný afekt zvládnuť?“

„Ja som to teda nevydržala len párkrát, že mi tá ruka uletela – už ani neviem prečo, ale dosť som toho ľutovala. Potom sme to s malou dlho rozoberali.“

„Musím sa priznať, že aj u nás nejaké to plácnutie po zadku občas padlo. Vždy som to ale brala skôr ako svoje zlyhanie než dobrý výchovný prostriedok.“

Vo všeobecnosti sa fyzické trestanie často označuje ako porušenie práv dieťaťa, ponižovanie, narušenie kvalitnej väzby medzi rodičom a dieťaťom, ktoré môže viesť k zníženiu sebavedomia, emočnej nestabilite dieťaťa, môže sa negatívne prejaviť v jeho ďalšom správaní a pod. Rodičia mnohé z týchto javov sami pomenúvajú a uvádzajú vlastné skúsenosti a dilemy, ktoré v súvislosti s použitím fyzických trestov riešia.

„Ja som napr. malého občas capla, keď sa malá narodila. Lebo on jej urobil zle a čakal, čo bude. Tak som sa mu nemohla len vyhrážať. Ale on sa potom neskôr vyvŕšil na malej, tak už to robím čo najmenej, lebo on potom tiež takto rieši niektoré situácie, že udrie.“

„Podľa mňa aj psychický trest môže byť zlý. Ono je to ťažko, človek sa často bráni fyzickému trestu, ale niekedy napr. po zadku je lepšie, ako keď človek to dieťa dotlačí niekam, ho psychicky poníži, alebo vystraší. To je taká dilema – samozrejme, že nechcem dieťa udrieť – ale čo je niekedy lepšie?“

„A hlavne nikdy nevieš, ako to na to dieťa zapôsobí. Niekto sa stane lepší a niekoho to zlomí a je to presne opak. Ale nikdy nevieš, ako ktorý trest zapôsobí na konkrétneho človeka.“

„Teraz má dcéra sedem rokov a zistila som, že fyzický trest znáša veľmi zle hlavne po psychickej stránke. Nedávno ma tak nahnevala, že po dlhej dobe dostala. Hneď ma to mrzelo, ale stalo sa. Dcéra reagovala plačom a videla som na nej poníženie a porážku. Obe sme sa dlho cítili mizerne.“

Na druhej strane je častým argumentom pre použitie trestu určitá rodičovská zodpovednosť. Účastníčky a účastníci diskusií sa zhodujú, že deti potrebujú vo výchove hranice. Najmä u malých detí je však uplatnenie prirodzených a logických dôsledkov neraz náročné. V literatúre a médiách možno nájsť mnoho argumentov proti fyzickým trestom, menej sú už zastúpené odporúčania, ako riešiť vo výchove napäté situácie bez fyzického trestu, ako sa ovládnuť a po treste nesiahnuť, ako si osvojiť netrestajúce a pritom dostatočne efektívne spôsoby stanovovania hraníc vo výchove. Práve tieto otázky sme kládli aj rodičom. Tu je niekoľko rodičovských odporúčaní, ako sa zaobísť vo výchove bez fyzického trestu.

„Ja som niekde počula, že dieťa sa v stresových situáciách „správa najlepšie ako v danej chvíli  vie.“ Veľmi mi pomáha, keď si to v tej vypätej chvíli uvedomím a vtedy reagujem lepšie.“

„Ako sa vyhnúť fyzickým trestom?  – keď má človek božskú trpezlivosť a musí to aj dodržať, čo sám povie.“

„Ja sa snažím ich nebiť – skôr im niečo zakážem alebo naopak sľúbim nejakú odmenu, keď bude všetko v poriadku, urobia si povinnosti a tak. Trebárs rozprávka na dobrú noc na nich platí.“

„Mne pomáha sama si večer urobiť taký sumár – čo som urobila dobre, čo nie. Potom si tak plánujem, robím stratégie, čo na druhý deň urobím inak – aby som predišla konfliktom.“

Fyzické tresty nie sú jedinou citlivou témou rodinnej výchovy. Rodičmi sa stávame bez prípravy, bez príslušného vzdelania. Rodičovský štýl, spôsob riešenia výchovných situácií je kombináciou skúseností, osobnostných dispozícií, rodičovskej intuície matky a otca. V minulosti úlohu korekcie rodičovských techník do istej miery plnila komunita, širšia rodina susedia, priatelia. Dnes spoločnosť na rodičov kladie ústami zákonodarcov, psychológov, lekárov, pedagógov mnohé požiadavky – rodič si však z nich neraz ťažko vyberá a ešte ťažšie ich realizuje. Projekt Akadémia praktického rodičovstva sa usiluje na tento trend reagovať a vytvoriť v materských centrách priestor pre neformálne vzdelávanie rodičov, pre zdieľanie a výmenu názorov, postojov, skúseností, a tak poskytnúť rodičom komunitnú podporu pri plnení krásnej, no neraz neľahkej úlohy – pri výchove dieťaťa.  Že tento zámer rodičia oceňujú opäť ilustrujú ich výroky:

„Ono je dobré, keď vidíš, aj takto v materskom centre, ako ľudia rôzne vychovávajú svoje deti – lebo aj z tých cudzích chýb sa človek môže veľa naučiť, alebo sa inšpirovať, keď im niečo funguje.“

„Ja z týchto našich diskusií odchádzam vždy taká nabudená, čo všetko zmením, nie všetko sa mi podarí, ale snažím sa.“

V článku sú použité autentické výroky rodičov – účastníkov a účastníčok facilitovanej diskusie projektu Akadémia praktického rodičovstva v Materskom centre MACKO v Bratislave, Dúbravke a z online diskusie na www.akademiarodicovstva.sk